Jin a jang

Rozdiely. Rozdiely medzi mužmi a ženami sú tu odjakživa. Muži viac zarastajú, sú vyšší, viac využívajú ľavú hemisféru, sú to logicky zmýšľajúci jedinci. Ženy majú genetickú predispozíciu na rodenie detí, preto sa im viac ukladá tuk v okolí brucha a panvy, sú citlivé, často reagujú prehnane citlivo a zapájajú do každodenného života zbytočne veľa emócií. My ženy máme potrebu páčiť sa, preto sa každé ráno a večer postavíme pred zrkadlo a natierame na seba vecičky, ktoré nás stáli tretinu mesačného platu. Mužovi stačí základná výbava – sprchový gél, antiperspirant, zubná pasta a žiletka. Žena potrebuje odličovacie mlieko, pleťovú vodu, krém na tvár, krém na očné okolie, make up a s ním spojené dokreslovátka, sprchový gél, sprchový peeling, intímny gél, telové mlieko, krém na ruky, na nohy, na nechty, krk, dekolt a mnoho ďalších, pre mužov nepochopiteľných, pomocníkov.

Keď už v tak bežných veciach ako je každodenný život sme takí rozdielni, prečo sa vôbec čudujeme, že sa líšime v názoroch na život, postojoch, vnímaní reality? Prečo vlastne očakávame, že niekto, kto je od prírody nastavený na úplne iný chodníček, sa bude správať a rozmýšľať ako my? Keby sme si uvedomili a akceptovali tieto odlišnosti, nebol by život jednoduchší?

Poznáte to, idú Vianoce. Beháme po preplnených nákupných centrách, hľadáme, čo by sa tomu druhému páčilo, vyberáme vhodnú farbu, dĺžku, šírku, výšku, vzor. Keď sa nám konečne niečo zapáči a vieme si toho svojho v danej veci predstaviť, ako vždy nemajú vhodnú veľkosť, alebo na cenovke omylom pripísali o nulu navyše. Zohľadniť pri výbere darčekov svoje vlastné preferencie a preferencie toho druhého býva niekedy boj na dlhé lakte. Ale čo by sme pre vyvoleného neurobili? Keď si následne muž našich snov nájde pod stromčekom (podľa nás) darček snov, nie vždy sa odrazí nadšenie na jeho tvári. Krátke rukávy, divoký vzor, zasa pásiky...Muž sa nebojí povedať, že by radšej tričko bez límčeka a koňa na srdci, že by namiesto kockovaného pyžama prijal voľné tepláky. A čo urobíme my? Cítime sa dotknuté, odmietnuté a neschopné uspokojiť vlastného muža. Robíme z jeho úprimnosti vedu, aj keď práve úprimnosť za každých okolností od neho žiadame už niekoľko rokov. Prečo to proste nehodíme za hlavu a netešíme sa z toho, že sa nebojí povedať svoj názor? Možno práve preto, že sme si už zvykli ako slušné dievčatá poďakovať za každý dar a v kútiku duše sa vždy snažíme vytvoriť si aké také sympatie k tej pletenej veste, papučiam, voňavke. Pretože také sme. Určite nie všetky, ale väčšina z nás sa snaží neskaziť tomu druhému radosť a oceniť jeho úmysel. Aby sme mu urobili radosť. Nehovorím, že je to zlý alebo dobrý prístup, ale mali by sme sa vžiť aj do kože toho druhého a nie ho hneď zavrhnúť.

Ľúbiť, milovať. Toto slovo povyšuje vzťah na celkom inú úroveň. Je to ďalšia méta po „je mi s tebou dobre“, „milujem večery s tebou“, „mám ťa rád“. Niektorí považujú vyslovenie magického „ľúbim ťa“ za míľnik vo vzťahu. Čo sa stalo pre „ľúbim ťa“ sa vraj nepočíta. My ženy zväčša čakáme na to, kým sa muž vysloví prvý. Pri každom dlhšom pohľade do očí čakáme so zatajeným dychom. A on potom povie, že mám pod okom kúsok špirály.

Ani za nič to nepovieme prvé, veď v Cosmopolitane sa píše, že by sme ho mohli odplašiť. Takže keď to príde, sme z toho celé preč a prehrávame si v mysli tento moment stále dokola. Naopak, taký muž nesplieta okolo tohto vyjadrenia žiadne konšpiračné teórie a vysloví sa, keď to tak cíti. Vďaka Bohu nemajú muži svoju verziu Cosmopolitanu, lebo by sme sa doťahovali do aleluja. My ženy cítime potrebu povedať toto slovo ešte minimálne stokrát, a očakávame ho s istou frekvenciou aj od našich partnerov. Keď sa nemajú k činu, tak ich podpichujeme, že či nás už neľúbia, keď nám to tak dlho nepovedali... Muži na druhej strane neuvažujú rovnako a riadia sa heslom, že žena predsa musí cítiť, že ju ľúbim, načo by som to stále opakoval? A nemajú tak trochu pravdu? Nech za nás radšej hovoria skutky, než prázdne reči. Ale občas by ste nám to povedať predsa len mohli :-)

Rozdiely. Rozdielne vnímanie reality, iné nastavenie pocitov, vyjadrovanie a životné postoje. To všetko nás rozdeľuje a spája. Jin a jang. Muž a žena. Sme rozdielni, ale to nás vlastne spája. Hľadáme toho druhého, aby sme vyvážili seba samého. Veď tie nekonečné doťahovačky sú predsa korením života a každého vzťahu. Keď chcete niekoho, ako ste vy, ostaňte sám. Nikto taký totiž neexistuje.     

Smer prístav

Život je ťažký, jeden z najťažších. Povedal mi raz jeden kamarát, ktorý sa na mesiac usídlil na mojom gauči a v mojom voľnom čase bez vôle odísť. Toto jeho heslo odvtedy rada používam a nič výstižnejšie som asi ešte nenašla. Rozmýšľam, či si to nedám natlačiť na samolepku a nenalepím si to do spálne nad posteľ. Len tak, aby som nezabudla v časoch, keď budem šťastná ako blcha riešiť nejaké banálne problémy ako nedostatok červených doplnkov alebo neskutočne špinavé okná.

Veštica mi povedala, že tento rok bude pre mňa veľmi ťažký. To je fakt príjemné zistenie, sedela som u nej na gauči v paneláku, bol február a vonku zúrila snehová víchrica. Keď si človek predstaví, že má pred sebou ešte celých 11 mesiacov, ktoré nebudú o nič lepšie ako tie uplynulé, ani sa mi nechcelo zaplatiť za inak celkom pozitívnu veštbu. Povedala som si, že všetkému predsa veriť nemusím a urobím si rok, aký sa mi bude páčiť. Osud nech si dá pohov. Budem sa smiať, užívať si, cestovať, proste robiť všetko to, čo som za posledné 3 roky zanedbala. Žiadne záväzky, žiadne žiarlivé telefonáty, proste sloboda! Rozfúkané vlasy, slama v teniskách, spálený nos a roztrhané rifle. Jednoducho sloboda ako má byť, so všetkým, čo k nej patrí.

A tak to išlo, často krát úplne doslovne. Prekvapujem samu seba, objavujem svoje ďalšie ja, ktoré neverí na romantickú lásku a pri filmoch od Rosamundy Pilcherovej sa mu zdvíha žalúdok. Doslovne. A toto ja sa každý deň potýka s tým druhým, milým a plným nádeje, veriacim v „šťastne až naveky“.

Randenie, večerné dišputy pri pohári vína, spoznávanie nových kultúr, subkultúr a subklubov. Hipsteri a hipsterky, terasy nad mestom, intelektuálne debaty. Nová hudba, koncerty, festivaly, kamaráti, radosť, spev, pivo a hry. Ležanie pod stanom, ležanie vedľa Stana, ležanie v tráve alebo po tráve.  Stratené pyžamá a seniorské známosti. Medzinárodné zoznamovanie, veľa Becherovky, hľadanie správneho hotela. Zajkovia, zmenené móresy a posunuté hranice, mladícka nerozvážnosť a prázdna chladnička. Jeden, ktorý ma chce, ale nemôže mať a druhý, ktorý ma mať môže a možno aj chce, len sa toho bojí.

Je september a ja si len s povzdychom môžem povedať, že niečo na jej slovách bolo. Nie je jednoduché byť zranenou a nedôverčivou slobodnou 26-ročnom ženou hľadajúcou náznak citu v očiach prichádzajúcich a odchádzajúcich mužov. V záplave krátkych lások, dlhých pohľadov a rýchlych lúčení sa ťažko hľadá niekto, koho by stálo za to pozvať k mamičke na koláč. V zmesi spomienok, skúseností, dojmov a pojmov sa ťažko hľadá niekto, komu budem ochotná podať ruku bez strachu, že mi ju rozreže motorovou pílou na šesť kúskov. Nehovoriac o ďalších ujmách spôsobených nedostatočným pochopením mužskej duše, minulosti a prítomnosti.

Tak tu teraz sedím, rýpem sa v sebe, v tom, čo sa deje okolo mňa. Neviem to ovplyvniť, riadiť a to je pre mňa to najťažšie. Proste vypnúť motory a nechať sa unášať až do najbližšieho prístavu – presne to potrebujem. Možno príde búrka, možno vyjde slnko. Možno už niekde na mňa čaká námorník v pásikavom tričku, ktorý mi pomôže zakotviť. Pretože život je ťažký, jeden z najťažších. Ale stále iba jeden, tak si ho užime.

Best friends forever

Ako malé dievča som nemala veľa kamarátok. Behala som po ihrisku od rána do večera, ale bez bábiky v ruke. Vyťahanými teplákmi a ušmudlanými šnúrkami na plátenkách som sa viac podobala na mojich kamarátov s pipíkom v nohaviciach, s ktorými sme brázdili okolie sídliska. Namiesto hrania s Barbie som nosila domov žaby a jašterice. Namiesto laku na nechty som mala za nechtami blato. A bola som šťastná, lebo som mala skvelého kamaráta. Chodili sme spolu všade – do škôlky, zo škôlky, na chatu (tak sme volali skriňu v našej predsieni, kde sme vedeli byť zavretí aj niekoľko hodín). Bez druhého ani ránu. Ale prišla škola a naše priateľstvo sa pod tiahou socializačných procesov rozpadlo. Veď kamarátiť sa s babou nebolo v druhej triede zrovna cool...

A tak som svoju jedinú detskú spriaznenú dušu stratila. Ktovie, či by sme si k sebe vedeli nájsť cestu aj dnes, v dospelosti. Teraz, keď už riešime iné problémy ako céčka a drahokamy. Teraz, keď už od muža očakávam viac ako len tortičky z piesku. To ma privádza k otázke, či by sme sa vedeli vrátiť do detských čias a zasa byť jeden pre druhého tým druhým „ja“. Kamarátom na život a na smrť. Aj keď sme každý z iného cesta...

Častá otázka v psychologických testoch - existuje priateľstvo medzi mužom a ženou? Nemyslím také to „ahoj, ako sa máš, a ako sa má tvoja žena?“. Myslím priateľstvo, ktoré vznikne bez vedľajších úmyslov, bez narážiek, túžob a očakávaní. Také, v ktorom môžu obaja zúčastnení povedať, že ich k tomu druhému nepriťahuje nič viac len spoločné záujmy a ani raz si toho druhého nepredstavili bez trička. Také, aké majú medzi sebou dve kamarátky zo strednej školy. Alebo spoluhráči z futbalového tímu. Čiže žiadne úsmevy, dvojzmyselné  pohľady a kučeravé myšlienky. Takže existuje alebo je to len mýtus, ktorý si tlačíme do hlavy keď si nechceme priznať pravdu?

Nech premýšľam akokoľvek, za 26 rokov môjho nie síce extraordinárneho, ale určite nie nudného života, som nespoznala žiadneho muža-kamaráta, ktorý by sa so mnou priatelil len preto, že som fajn.  Jasné, že na začiatku to tak vyzerá. Zistíte, že pozeráte rovnaké filmy. alebo počúvate rovnakú hudbu. Svet je ťažkým miestom pre život, tak prečo si ho nespríjemniť spriaznenou dušou? Ale keď po desiatich kávičkách začne chalan zisťovať, ako to vlastne je s tým mojím bývalým, súčasným, budúcim...A či nepôjdeme spolu na výlet, na dovolenku, na kraj sveta a pritom sa na mňa pozerá tým pohľadom, ktorý nasvedčuje viac, v ktorom sa odzrkadľuje nádej. Zažila som aj takého, ktorý sa ma snažil presvedčiť, že od priateľstva k láske je skutočne už len krôčik a to, že ma nepriťahuje nie je vôbec zásadný problém a časom si zvyknem. Veď my sa už hádame ako manželia, tak prečo do toho neskočiť? Čo viac od vzťahu očakávať, hm?

A ruku na srdce, pre nás ženy je práve stratégia priateľstva niekedy záchranným kolesom. Zistíme, aký šport robí. Začneme nenápadne chodiť do jeho posilky, veď nevadí, že je na druhom konci mesta, prechádzka je súčasťou tréningu. Úplnou náhodou na seba narazíme v preplnenom nočnom podniku, v autobuse, cestou do galérie, na jeho ulici, pod jeho oknom a pred jeho kanceláriou. Týmito malými indíciami sa predstavíme ako super milé a zábavné kamošky, ktoré nesedia ako bežné frajerky doma pred Búrlivým vínom a ich jedinou zábavou je kávičkovanie v nákupnom centre, ale majú skutočné záľuby, najlepšie rovnaké ako spomínaný jedinec. A skôr než si chlapec spočíta dve a dve, už ho máme v pasci.

Moja mama povedala, kamarát taky rád. A keďže mamička má vždy pravdu, nepredpokladám, že tentokrát by sa mýlila. Nevinné kamarátstvo so sexi prsatou kolegyňou zrejme neznačí nič iné, ako opatrné otváranie zadných dvierok. Dlhé hodiny strávené nad knihami so spolužiačkou mimo skúškového obdobia asi nesignalizujú túžbu po vedomostiach. Dvesto brušákov a tristo klikov pod vedením vypracovaného trénera ešte nemusia znamenať, že sa chcem stať Miss Fitness. Skúsenosti ukazujú, že muži a ženy sú biologicky nastavení tak, aby sa navzájom priťahovali a zabezpečili prežitie nášho rodu. Či chceme alebo nie, či už podvedome alebo vedome, k druhému pohlaviu nás ťahá niečo viac ako len chuť kamarátiť sa. Ak by to tak nebolo, prečo skôr nadviažem kontakt s fešákom s bielymi zubami ako s okuliarnikom s fľakom na svetri? Prečo si muž skôr zapamätá slečnu s výzorom Adriany Lima a zaradí ju do kategórie „kamoška“ ako bacuľku s nepodareným melírom? Prečo ide na obed s dvoma dlhovlasými a dlhonohými manažérkami namiesto kolegu z kancelárie? Kým neuvidím, neuverím. Alebo ešte lepšie, kým nezažijem. Preto gratulujem tým, ktorí majú to šťastie a ich kamarát z druhého brehu od nich neočakáva nič viac, len bezbrehé priateľstvo. Best friends forever. 

Chromozóm XY

Do každého nového vzťahu sa vrháme s nádejou, že toto je ON. Ten pravý, ktorý nám zmení život od základov a prinúti nás naučiť sa variť, prať a žehliť košele zo 100%-nej bavlny. A my budeme šťastné, že to preňho môžeme robiť a ukázať mu, že si vybral správne a nemusí hľadať inde. Proste ideme do toho so všetkým, čo máme. A raz sa to konečne podarí.

Z týždňa je mesiac, z mesiaca polrok, z polroka niekoľko krát 365 dní. Zvykneme si na seba, vieme o sebe aj tie najväčšie tajomstvá, poznáme všetkých úchylných strýkov a ukecané tety a rozkošné historky z detstva. Videli sme sa aj s hlavou v záchodovej mise, zažili sme spolu trápne situácie, dokonca sa nám nezdá divné masírovať si navzájom chodidlá. Sme proste pár, ktorý by suverénne vyhral akúkoľvek súťaž zamilovaných.
Ale čo ak si jedného dňa uvedomíme, že láska nie je všetko a na udržanie vzťahu nestačí? Čo ak iné okolnosti a na prvý pohľad banálne maličkosti zmenia náš názor na svet a spoločnú budúcnosť? Čo ak sa nakoniec rozídeme?
Stáva sa to. Ste spolu každý deň a predsa sa niečo zmení. Koniec, ktorý musel prísť, aby sa uvoľnila cesta pre nový začiatok. Pre nový nádych, nové pohľady, vôňu nového parfumu, nové košele a nové obľúbené recepty. Znovu sme v tom až po uši. Zamýšľam sa však nad otázkou, ako zistiť, že to takto má byť? Že ten nový očarujúci chlap presne podľa mojich predstáv stojí za všetku tú energiu, ktorú do vzťahu dávam. Ako vyčítať, že aj on je na tej istej vlnovej dĺžke a oplatí sa risknúť to?
Pri intelektuálne ladenom obede sme s mojou rovnako naladenou kamoškou prišli k významnému zisteniu, ktoré nám však nezdvihlo náladu (na to by bolo treba minimálne dva Cosmopolitany alebo tri decky ružového vína). Pre single ženu existujú 2 kategórie mužov: Do prvej patria tzv. „Znesiem ti modré z neba, len ma prosím chci", ktorí sú do ženy zaľúbení, nechcú ju len tak využiť, túžia po vzťahu s ňou a boli by ideálnymi otcami budúcich detí. Problémom však je, že málokedy preskočí iskra, ktorá by aj druhú stranu prinútila k nervozite, motýľom v bruchu, nespavosti a predstave, ako ruka v ruke bežíme plážou ako v spomalenom zábere.
Druhú kategóriu tvoria „Čau, zlatko, som ideál! A nielen tvoj"- chlapíci, ktorí majú všetko, čo chceme a dokonca i viac- väčšinou inú frajerku alebo príležitostnú okupovateľku perín. A ako inak, my si vyberieme muža z druhej skupiny, aby sme si vytvorili príležitosť premýšľať a mrhať potenciál, ktorý by sa inak dal využiť na vynájdenie lieku proti rakovine alebo vyriešenie konfliktu v pásme Gazy.
Preto sa pýtam, či je možné, aby sa z muža zo skupiny 2 stal muž zo skupiny 1. Taký, o ktorom sme si isté, že to s ním má zmysel, že slaninku, ktorú mu ráno pražíme na panvičke, spapká s láskou, kúpi nám osobný župan a jeho periny bude okupovať už len jedna žena. Že si dokáže uvedomiť, aké som vlastne terno a že každý ďalší deň bezomňa by bol veľkou chybou.
Každý deň je plný prekvapení a môže zmeniť náš doterajší osud o stoosemdesiat stupňov. Treba iba veriť, že cesta, po ktorej sme sa vydali, je tá správna a čaká nás na nej to, po čom najviac túžime. A ja verím, že snáď najlepší chlap, ktorého mám v živote stretnúť nie je ten, ktorého som už stretla.

Thank you for having me

Konečne som sa odhodlala. Už dosť dlho som uvažovala nad tým, že sa so svojimi bludnými myšlienkami a podivnými otázkami musím podeliť so svetom. Že musím zanechať evidentný a hmatateľný dôkaz svojich myšlienkových pochodov, problémov, trápení a radostí pre ďalšie generácie. Aby raz moje dcéry videli, že ich mama bola celkom fajn baba.

Lebo presne to aj som. Len si to dostatočne často neuvedomujem. Každé ráno by som si mala pred zrkadlom povedať: ,,Si úžasná, mám ťa rada a želám ti krásny deň". Chvíľku som to aj robila, pričom som sa cítila trochu bláznivo, ale budiš. Keď to má pomôcť dobrej veci. Ale časom som prestala, zabudla som na to, že je dôležité mať sa dostatočne rád. Lebo len tak vás môžu mať radi aj ostatní.

Môžete si všimnúť, že mám trochu psycho sklony - veľa sa vo veciach pitvám, analyzujem, rozoberám z každej strany. Ale taká som. Predpokladám, že tieto sebademolačné tendencie zo seba tak ľahko nedostanem, tak sa o ne aspoň podelím. A uľaví sa mi.

Vždy som rada písala. Dôležitým faktorom pri výbere strednej školy bol školský časopis, ktorý sa každoročne umiestňoval na popredných miestach celoslovenskej súťaže. Keď mi však šéfredaktorka po prečítaní prvého skúšobného úvodníku povedela, že písať neviem, nebudem klamať, dosť ma to odradilo a z kariéry novinárky som presedlala na právničku (čo sa časom tiež ukázalo ako nevhodné a fáza sebahľadania pokračovala). Ale napriek tomu chuť písať vo mne ostala dodnes. 

Hoci som jeden blog už mala, plnila som ho iba krátko a veľmi nepravidelne. Všetky príspevky sa však týkali jednej spoločnej témy - vzťahy. A tej sa nevzdám ani teraz, lebo vzťahy medzi mužmi a ženami ma budú vždy fascinovať. Je to jedna z tém, ktorej nikdy celkom neporozumiem a preto je každý jeden deň a každý jeden vzťah veľkou neznámou.

Teraz som v podobnej životnej fáze, v akej som bola v čase založenia prvého blogu, takže časť článkov je pre mňa opäť aktuálna. Preto ich sem budem postupne vkladať, vplyvom skúseností možno čo-to pomením, vylepším. A uvidíme, čo z toho nakoniec vznikne.

Takže ďakujem, že ma tu máte :) Som, aká som a aj keď je to klišé, je to proste tak. Me, myself and I...Všetky moje tváre.