Smer prístav

Život je ťažký, jeden z najťažších. Povedal mi raz jeden kamarát, ktorý sa na mesiac usídlil na mojom gauči a v mojom voľnom čase bez vôle odísť. Toto jeho heslo odvtedy rada používam a nič výstižnejšie som asi ešte nenašla. Rozmýšľam, či si to nedám natlačiť na samolepku a nenalepím si to do spálne nad posteľ. Len tak, aby som nezabudla v časoch, keď budem šťastná ako blcha riešiť nejaké banálne problémy ako nedostatok červených doplnkov alebo neskutočne špinavé okná.

Veštica mi povedala, že tento rok bude pre mňa veľmi ťažký. To je fakt príjemné zistenie, sedela som u nej na gauči v paneláku, bol február a vonku zúrila snehová víchrica. Keď si človek predstaví, že má pred sebou ešte celých 11 mesiacov, ktoré nebudú o nič lepšie ako tie uplynulé, ani sa mi nechcelo zaplatiť za inak celkom pozitívnu veštbu. Povedala som si, že všetkému predsa veriť nemusím a urobím si rok, aký sa mi bude páčiť. Osud nech si dá pohov. Budem sa smiať, užívať si, cestovať, proste robiť všetko to, čo som za posledné 3 roky zanedbala. Žiadne záväzky, žiadne žiarlivé telefonáty, proste sloboda! Rozfúkané vlasy, slama v teniskách, spálený nos a roztrhané rifle. Jednoducho sloboda ako má byť, so všetkým, čo k nej patrí.

A tak to išlo, často krát úplne doslovne. Prekvapujem samu seba, objavujem svoje ďalšie ja, ktoré neverí na romantickú lásku a pri filmoch od Rosamundy Pilcherovej sa mu zdvíha žalúdok. Doslovne. A toto ja sa každý deň potýka s tým druhým, milým a plným nádeje, veriacim v „šťastne až naveky“.

Randenie, večerné dišputy pri pohári vína, spoznávanie nových kultúr, subkultúr a subklubov. Hipsteri a hipsterky, terasy nad mestom, intelektuálne debaty. Nová hudba, koncerty, festivaly, kamaráti, radosť, spev, pivo a hry. Ležanie pod stanom, ležanie vedľa Stana, ležanie v tráve alebo po tráve.  Stratené pyžamá a seniorské známosti. Medzinárodné zoznamovanie, veľa Becherovky, hľadanie správneho hotela. Zajkovia, zmenené móresy a posunuté hranice, mladícka nerozvážnosť a prázdna chladnička. Jeden, ktorý ma chce, ale nemôže mať a druhý, ktorý ma mať môže a možno aj chce, len sa toho bojí.

Je september a ja si len s povzdychom môžem povedať, že niečo na jej slovách bolo. Nie je jednoduché byť zranenou a nedôverčivou slobodnou 26-ročnom ženou hľadajúcou náznak citu v očiach prichádzajúcich a odchádzajúcich mužov. V záplave krátkych lások, dlhých pohľadov a rýchlych lúčení sa ťažko hľadá niekto, koho by stálo za to pozvať k mamičke na koláč. V zmesi spomienok, skúseností, dojmov a pojmov sa ťažko hľadá niekto, komu budem ochotná podať ruku bez strachu, že mi ju rozreže motorovou pílou na šesť kúskov. Nehovoriac o ďalších ujmách spôsobených nedostatočným pochopením mužskej duše, minulosti a prítomnosti.

Tak tu teraz sedím, rýpem sa v sebe, v tom, čo sa deje okolo mňa. Neviem to ovplyvniť, riadiť a to je pre mňa to najťažšie. Proste vypnúť motory a nechať sa unášať až do najbližšieho prístavu – presne to potrebujem. Možno príde búrka, možno vyjde slnko. Možno už niekde na mňa čaká námorník v pásikavom tričku, ktorý mi pomôže zakotviť. Pretože život je ťažký, jeden z najťažších. Ale stále iba jeden, tak si ho užime.